10.06.2013 - Slovenská reprezentácia si nezaslúži byť verejným smetiskom

Vystúpenie v Lichtenštajnsku urobilo zo slovenskej futbalovej reprezentácie verejné smetisko. Všetci si v ňom uľavujú a hádžu do neho odpad. To je typické našské. Buď lietame v oblakoch, alebo si špiníme do vlastných kapcov. Teraz sme v druhej fáze, na veľkej potrebe. V nezávideniahodnej situácii. V podobnej sme ale už raz boli. Za trénera Jána Kociana. Aj vtedy všetci hovorili, že reprezentačné mužstvo spod Tatier by mohol trénovať aj Capello a to by aj tak nič nedosiahlo. Hráči sú vraj veľmi slabí, preto nemajú šancu so cťou obstáť v medzinárodnej konkurencii. Vtedy som v denníku Šport napísal, že takýchto ľudí netreba vôbec počúvať, naopak je nevyhnutné utekať od nich, čo najďalej. Sami si otrávili vlastnú studňu a svojou vodou ponúkajú všetkých naokolo. Prosím, nenapite sa z nej.

Hneď z ďalšej kvalifikácii sme postúpili na svetový šampionát. Prišiel nový tréner, vdýchol hráčom nového ducha, vlial im sebavedomie. Mnohým z tých, ktorí predtým neuspeli vo viacerých eliminačných cykloch. Tak sme našli Vladimíra Weissa. Chlapa s vrodeným inštinktom, čo sa nebál riskovať, keď si to situácia vyžadovala. Vytiahnuť Muchu na úkor Seneckého, vsadiť na paberkujúceho Šestáka, dať šancu mladým a podriadiť ich Štrbovi či Karhanovi. Nebolo treba veľa, iba tu pritiahnuť, tam povoliť. Keď to išlo vtedy, prečo by nemohlo ísť dnes.

Cítil to Pavel Vrba, preto bol ochotný prísť z Plzne, napriek tomu, že s Viktorkou po Česku úspešne dobýjal aj Európu. Jeho overený radar na úspech mu signalizoval, že je to projekt hodný obete. Keď ten potenciál tušil on, je pravdepodobné, že tam bude. Aj keby sa mal skrývať zavalený pod všetkou špinou Slovenska.

Musíme sa očistiť. To je isté. Na majstrovstvách sveta sme sa okúpali v kalných vodách. Niektorí tam stratili ambície, iní súdnosť. Všetko však stratené byť nemôže. Nesmieme podľahnúť beznádeji, nech je súčasná situácia akokoľvek bezútešná. Potrebujeme iba lídra. V hráčskych kruhoch sme ho nenašli, hľadať musíme v trénerských. Osobnosť s vrodeným futbalovým citom. Chlapa, ktorý má prirodzený rešpekt, takže dokáže hráčov primäť k disciplíne, ale zároveň v nich nezabije kreativitu. Človeka, čo prinesie systém a nadhľad, ako to urobil Vújtek v hokeji, pretože spomínané atribúty urobia z priemerného tímu nadpriemerný. Alebo aspoň konkurencieschopný.

Nie je to nemožné. Jedného takého adepta určite máme. Ten si poctu stať sa reprezentačným trénerom bezo zvyšku zaslúži. Žije na východe republiky a volá sa Ján Kozák. So šikovnými asistentami by mohol dokázať divy. Bez záruky, pretože v kontexte európskom a svetovom sme na garancie príliš malí. Moc ukončiť žabomyšie vojny závisti medzi hráčmi ostrieľaný Košičan rozhodne má. Zavedenie správnej hierarchie mu problémy nerobí a podobnú blamáž, aká sa udiala v piatok vo Vaduze, by nikdy nepripustil.